Gay komunita
     
         
         
 
Home Registrace FAQ Seznam uživatelů Uživatelské skupiny Posledních 50  
  Soukromé zprávy Přihlášení  
   
 
 
Obsah fóra Gay komunita Od začátku bordel v hlave
Zobrazit příspěvky z předchozích:   
      Časy uváděny v GMT + 2 hodiny  
Zaslat odpověď

ne červenec 17, 2011 1:55 pm
Autor Zpráva
skyper806
uživatel+


Založen: 1.11.2010
Příspěvky: 114
Bydliště: Bratislava

Předmět: Psychologická podpora pre LGBT čoskoro v SR Citovat

Toto som sa dozvedel na Facebooku zo skupiny Iniciatívy Inakosť: http://www.homofobia.sk/psychologicka-podpora-pre-lgbt---coskoro-v-sr!

Ak sa otvorí úvodná stránka, tak treba kliknúť vľavo na to v časti Aktuality.
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  

út červen 28, 2011 10:19 pm
Autor Zpráva
kapka
uživatel


Založen: 22.6.2011
Příspěvky: 10
Bydliště: ÚSTECKÝ KRAJ

Předmět: :'( Citovat

To je smutný Sad( najdi si dobryho psychologa (nejlepe gaye - kamarad Wink
_________________
Ve škole je to fakt samej debil,blbeček,debil,blbeček,deil,blbeček... jenom tmahle vzadu sedim ja a nestačim se divit
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  

út červen 28, 2011 2:15 am
Autor Zpráva
Un-Preßburger12
tester


Založen: 21.6.2011
Příspěvky: 3

Předmět: Citovat

Chcem sa Vám veľmi pekne poďakovať za komenty a zároveň sa ospravedlniť, že na ne reagujem trochu neskoro Smile
Tú, resp. nejakú psychologičku v Brne alebo niekde ešte bližšie som plánoval s niekoľkých dôvodov. Asi takým najhlavnejším je to, že sa jej asi budem musieť s mojou orientáciou priznať. Viem, je kopu dobrých psychologičiek aj v SR aj v ČR, no čo sa týka Bratislavy, ako najväčšieho mesta- ono až tak veľké nie je. A dosť sa mi bridí myšlienka, že by som ju mal stretnúť niekde v centre. Ďalšia vec je tá, že české stoja asi o 15 € menej a navyše by som trochu spoznal Česko (veď cestu mám zadarmo, tak som to chcel využiť). Psychológa (všimnite si, že som použil maskulínny tvar substantíva Smile) mame aj priamo na internáte- zadarmo a niekde aj na istej košickej univerzite (tieto prázdniny som ostal doma a Košice mam dosť blízko)- no táto myšlienka sa mi hnusí ešte viac. Snaď ma tu nikto pre to neukameňuje. Smile
Inak chcem sa opýtať: sú lepší psychológovia, štátni, alebo skôr tí, ktorým musím platiť?? Lebo zase na druhej strane, keby mi mal sadnúť až štvrtý(uprednostňujem príponu -á), tak by som sa asi nedoplatil.

Čo sa týka toho sebapytvania- možno pred rokom som toto nerobil. Na gymnáziu som si priateľov iba začínal získavať a to bol čas, kedy som už zabudol na úplne všetko, čo bolo na základnej a v prvom ročníku na strednej. Medzi moje úplne najslabšie stránky patrí to, že sa nechá dosť zdeptať (to som zistil až teraz, keď som začal čítať knihu Moc nášho podvedomia od Murphyho) a aj to, že ak mi náhodou niekto niečo zle povie, spraví alebo sústavne neobjektívne kritizuje,možno aj „divné“ správanie voči mojej osobe, pamätám si to dosť dlho. Ja sa napríklad dosť rýchlo dám zdeptať otázkou: „Mal si už priateľku?“ Ked som raz povedal, ze ano, raz ano (co som vlastne klamal) zaznela dalsia otázka: „ako ste sa zoznámili?“- A myslím, že ak sa chcem zmeniť, tak trošku potrebujem o sebe popremýšľať, hoci mi to dosť ubližuje. Preto som začal premýšľať aj nad psychologičkou.

„to je takový problém, přenést si část Francie do Bratislavy?“. Ked som sa prvýkrat vrátil na Slovensko, myslel som si, ze moj zivot sa konecne zmenil. Vtedy sme sa vsetci stretávali každý den. Spoluziaci ma chvalili, ze taky mam byt aj na slovensku. Ono to bolo aj o tom, ze som sa tam cítil dobre, az dost dobre a napr. moj úsmev tam nebol nasilu. No prišli sme na Slovensko, pár dní som ešte mal takú „francúzsku“ povahu, no všetko bolo zachvilu v starých koľajach. Na otázku prečo neviem odpovedať.

A s tým fitkom- ja som tam išiel vlastne schudnúť. Nikdy som nešportoval (možno som sa dal zdeptať už spolužiakmi v 1. triede na telesnej, neviem), ale zase nikdy som nebol ani tučný, hoci stravovanie mame doma viac než strašné. A to už nehovorim o pohybe. V čase maturity som ale bral lieky na akne, ked som sa učil, bol som schopny zožrať aj jednu 200g študentsku pečať naraz, už ma pred každym aj slabším daždikom boleli klby, tak som si povedal, že s týmto už musim niečo robiť. Zaplatil som si uplne draheho trenera, 2 mesiace som s nim cvičil 2x týždenne, potom iba raz akurat som chodil cvičit iba raz. Tu som trochu zistil, ze pohyb ma dokaze ventilovať- najmä po Vianociach, ked som zacal chodit kazdy den. Na dedine však nie je až toľko možnosti, preto teraz chodím do KE iba 2x za tyzden, takze ti polovicu bodov vraciam Smile...Už ale preto, že som sa vrátil na rodnu dedinu na 3 mesiace potrebujem psychológa :/
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  

pá červen 24, 2011 9:17 pm
Autor Zpráva
xts
uživatel++


Založen: 23.3.2011
Příspěvky: 327

Předmět: Citovat

/To bylo asi spíš na Un-Preßburgera12. Já akorát zobu antidepresiva, a to z dědičných, fyziologických příčin. V každým případě by se nikdo neměl stydět vyhledat odbornou pomoc pokud má problémy. Naopak mě rozčilujou lidi, který to evidentně potřebujou, ale z různých důvodů to odmítaj./
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu Odeslat e-mail
      Na začátek stránky  

pá červen 24, 2011 8:56 pm
Autor Zpráva
Libor
šaman


Založen: 27.9.2005
Příspěvky: 2116
Bydliště: Praha

Předmět: Citovat

xts napsal:
Psycholožku neporadim, leda inteligentního osobního trenéra Surprised) Ale do Bratislavy je to hoodně z ruky Smile
Jinak samozřejmě fandim a za psychologem/psycholožkou určitě zajdi, za to se člověk nemusí nijak stydět.

/Na kamarády ad. si naštěstí nemůžu vůbec stěžovat, ale samozřejmě jsem byl taky vždycky trochu jinej Smile/


Gratuluji pokud si se odhodlal říci si o odbornou pomoc. Najít kvalitního psychologa, který bude pracovat přístupem, který ti bude vyhovovat nemusí být snadné. Ale vyplatí se vtrvat. Mě sedl až 4tý psychoterapeut. Ale pomohl mě mít rád sám sebe Smile
_________________
Jsem...
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu Odeslat e-mail
      Na začátek stránky  

pá červen 24, 2011 4:47 pm
Autor Zpráva
skyper806
uživatel+


Založen: 1.11.2010
Příspěvky: 114
Bydliště: Bratislava

Předmět: Citovat

Ahoj Un-Preßburger12, tvoj príbeh mi tak trochu pripomína mňa. Poslal som ti dve súkromné správy. Wink
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  

st červen 22, 2011 10:24 pm
Autor Zpráva
Honza
šaman


Založen: 25.3.2007
Příspěvky: 4604
Bydliště: Čechy

Předmět: Citovat

TO: Un-Preßburger12:

- myslím, že slovenské psycholožky jsou stejně dobré jako české, spíš jde o to vybrat si tu správnou,

- taky se mi zdá, že moc řešíš problémy a dost se sebepitváš, život se nesmí brát zas tak úplně vážně, to je pak dost k pos....,

- píšeš, že Francie byla supr - to je takový problém, přenést si část Francie do Bratislavy ?

- píšeš "si vlastne ani nemám s nimi čo povedať" O čem by ses chtěl bavit s kámošema ?

- a to fitko ti chválím, za to máš plnej počet bodů ! Smile
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  

út červen 21, 2011 10:13 pm
Autor Zpráva
xts
uživatel++


Založen: 23.3.2011
Příspěvky: 327

Předmět: Citovat

Psycholožku neporadim, leda inteligentního osobního trenéra Surprised) Ale do Bratislavy je to hoodně z ruky Smile
Jinak samozřejmě fandim a za psychologem/psycholožkou určitě zajdi, za to se člověk nemusí nijak stydět.

/Na kamarády ad. si naštěstí nemůžu vůbec stěžovat, ale samozřejmě jsem byl taky vždycky trochu jinej Smile/
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu Odeslat e-mail
      Na začátek stránky  

út červen 21, 2011 9:28 pm
Autor Zpráva
Un-Preßburger12
tester


Založen: 21.6.2011
Příspěvky: 3

Předmět: Citovat

uhh, tak ako vidím, rozpísl som sa až príliš. V problémoch som zapletený až až, takže ako som na začiatku písal, rozmýšľal som aj o ppsychologičke. Je tu z vás niekto, kto psychologičke povedal, že je gay? Ja (mozno vzhladom na kus puritanskejšie prostredie kde som vyrastal) mi tp pripada ako niečo nenormalne:/
Mám ale cestu zadara aj do česka a myslím, že české psychologičky sú trosku lacnejšie ako bratislavské. Chcem však aj to, aby bola moja anonymita uplne zaručena a trosku spoznat cesko, preto som rozmýšľal nad psychologičkou v Brne. Nebude to ale vyzerat ako padnute na hlavu? A Viete mi aj niekoho odporučiť? Bud v Brne alebo v meste bližšie pri Bratislave?
Ďakujem Smile
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  

út červen 21, 2011 9:22 pm
Autor Zpráva
Un-Preßburger12
tester


Založen: 21.6.2011
Příspěvky: 3

Předmět: bordel v hlave Citovat

Na moju prvú tému použijem trochu viac slov ako ste tu všetci zvyknutí. No vzhľadom na moju súčasnú situáciu, ktorú nadpis do bodky vystihuje nie je možné, aby sa všetko zmestilo do "malých" okienok internetovej komunity oficiálne štvorpercentných. Priznávam, v mojom prípade je už nutné si hľadať psychologičku a je už jedno, či mesiac- dva budem naďalej chodiť ako "ungepflegter Typ" vyzerajúci ako by bol v počiatočnej fáze veľkej premeny na žobráka. Áno, musím sa zmeniť aj navonok, ale omnoho dôležitejšia je pre mňa premena zvnútra. Nové rifle, pekný účes či štýlový kabát nie sú veci, ktoré by sme mohli označiť irelevantnými (predovšetkým v tejto komunite- a nemyslím teraz na túto "homepage"), ale väčšiu cenu má aj tak duša, hlava a poriadok v nej Smile

Tak čo povedať na začiatok o sebe: Vyrastal som v jednej zap*dnutej (malej, resp. stredne veľkej) dedinke na východe Slovenska. Vzhľadom na pomery v nej som vyrastal v celkom neobyčajnej rodine- s jednou mamou a samými bratmi. Už takto som bol niečo "extra". Čo sa týka škôlky, veľmi sa na ňu nepamätám, a vlastne sa na minulosť rozpamätávam veľmi nerád, ale myslím si, že osobne ako chlapca ma nebavili ani lego, ani pištole, povedal by som, že ani bábiky (myslím, že keď som sa dostal iba do spoločnosti samých dievčat), ale skôr som sa hral s kockami, logickými hrami etc. Niekedy som sa však (na rozdiel od mojich spolukolegov zo škôlky) hral sám, a trápil sa nad týmito "hlavolamami". Už to zo mňa robilo extra triedu.

A potom nastal čas základnej školy- Ešte teraz si pamätám ako som chodil nerád na školské výlety. Možno tie "párové dvojice" poznáte aj u vás v Česku. Ja som si však nejakú dvojicu našiel len veľmi ťažko. Sem- tam sa aj niekto našiel, často som však išiel sám (hlavne keď bol nepárny počet žiakov), alebo vpredu pri "pani učiteľke."
A išlo to takto celú základnú. Našiel som si síce nejakých spolužiakov, resp. spolužiačky, s ktorými som si rozumel, ale nemôžem povedať, že to boli kamaráti/tky.
Ono to teraz môže trošku vyznievať, že som (bol) introvert, ale v skutočnosti má na mňa okolie v ktorom som veľký vplyv. Dôkazom toho bolo aj moje správanie na prvom stupni. Pamätám si, keď sa známky brali v našej rodine za dôležité. Veľmi dôležité a dosť ich zbierali aj moji bratia. Ja si o sebe myslím, že som bol dosť šikovné dieťa, nemal som ani zlé známky a do tretej triedy som bol čistý jednotkár, no prišla štvrtá trieda (a neviem, či to bolo vplyvom blížiacej sa puberty), ale známky sa mi postupne začali zhoršovať. U mňa je to tak: jeden neúspech zapríčiní ďalší a potom sa dostávam o začarovaného kruhu. Z jednotiek sa stali síce len dvojky, no každú horšiu známku som bral trochu citlivo- plakal som už pri trojke. Zo začiatku možno len 10-20 min. Potom na jednej hodine aj na hodine, ktorá nasledovala za ňou. Nejako to vyvrcholilo v piatej triede, keď som bol zobraný ku psychologičke (tá bola ako že, v skutočnosti mala na dverách napísané psychiatrička a bral som dokonca aj lieky. Bol som však iba na jednom stretnutí) a tento problém sa odvtedy len zlepšoval a zlepšoval. Som síce citlivejší, ale osobne si myslím, že ma teraz rozplače už len cibuľa Smile. Osobne však teraz ľutujem všetkých učiteľov, ktorí to proste museli trpieť. Ja viem že v živote sa všetko vracia, no dúfam, že nikdy nestretnem človeka, ako som bol ja predtým.

A prišiel druhý stupeň. Stupeň pubertálneho búrenia sa. Osobne musím povedať, že moja puberta prebehla dosť pokojne (ak nejaká prebehla- dúfam že hej Smile), ale bola skôr o vnútornom uvedomovaní sa. Nikdy som nechápal ešte tie detské reči o ich predstave sexu- vlastne ma dosť ani nezaujímali. Dokonca ani fotky či obrázky nahých báb. No asi v trinástich rokoch som si postupne začal uvedomovať, že asi budem fakt „extra“- poviem to na rovinu: uvedomil som si, že mužské zadky mi niečo hovoria na rozdiel od tých ženských, ktoré mi boli stále prezentované ako tie sexi, ktoré by mňa ako chlapca mali zaujímať. No sen o tom, že raz budem mať veľký dom, manželku, deti (+ možno psa Smile) sa rozplynuli. Keď som si toto uvedomil, trikrát som najšťastnejší nebol, ale trošku som sa uspokojoval tým, že ako gay sa v budúcnosti viac môžem venovať práci, budem mať viac peňazí, budem vychádzať do spoločnosti s tým, že nebudem nijako obmedzovaný a hlavne- nebudem mať na krku zavesené otravné deti, ktoré bude potrebné vychovávať a navyše do nich investovať nemalú čiastku peňazí. Taktiež bolo už vtedy známe, že ľudia s opačnou orientáciou bývajú viac úspešnejší, takže som to nejako predýchal- Moje zistenie prebehlo takto dosť pokojne. Až veľm pokojne. No zároveň som sa zaviazal, že túto pravdu nikdy nepoviem svojej puristickej rodine (tá si to nezaslúži) a ani priateľom. Na druhej strane som sa začal vyhýbať otázkam so sexuálnymi narážkami- v čase, keď boli všetci chlapci obeťou pubertálneho búrenia ich bolo hodne. Ale aj tak ma všetky učiteľky mali za „slušného chlapčeka“, ktorý poslúchal na slovo a chlapčenská časť kolegov snáď za chlapčeka, ktorý si ešte stále myslí, že deti nosí bocian (to som však nikdy netvrdil, aby sme sa rozumeli Smile. Len som na tieto otázky neodpovedal a ignoroval ich. O „štvorpercentných“ sa často hovorí, že sú skôr kamaráti dievčat ako chlapcov. Dalo sa to povedať aj o mne, ale niektoré dievčatá mi začali dávať najavo, že vyzerám ako Quasimodo: nevyformovaná postava (zabudol som povedať, že som ani nejako nešportoval, nebehal, nevedel plávať, nevedel hrať futbal. Vedel som sa iba bicyklovať, ale nemal som s kým), pokrivený chrbát, okuliare, začínajúce akné, mastiace sa vlasy a pokožka, tučný zadok, a veľké zuby + ponámky na toto všetko mi na sebavedomí veľmi nepridávali. A čiastočný výsledok? Poviem o prvom dni na strednej.

Dostal som sa na vidiecku strednú školu. Bol som síce prijatý aj na hotelovku do veľkého mesta, ale mama tú druhú možnosť brala až dosť hystericky- vzhľadom na minulosť (pozri hlavne časť o 1. stupni), vzhľadom na nesmelosť, zdeptanosť etc. Nezaoberala sa školou, skôr mestom- či ho zvládnem. Najradšej by však bola, keby stredná škola bola aj u nás na dedine. Som si istý, že by ma poslala tam. Ale prvý deň bol úplné otrasný. A z otrasného dňa bol otrasný týždeň, z týždňa mesiac, z mesiaca možno polrok. V nadväzovaní nových kontaktov som mal vtedy nulovú skúsenosť a ono to aj tak vyzeralo. Celý deň som nepovedal ani vetu. Ani jedinú vetu. Spolu so mnou tam išli aj nejaké spolužiačky zo základnej, ale najprv sa akoby odtiahli. Ja som to osobne vnímal ako podraz. Co sa týkalo zdeptanosti, bol som úplne na pokraji. Teda na hranici. Vzájomná neznášanlivosť už bola taká zlá, že som bol čiastočne rozhodnutý, že zmením školu- No na inej škole by bolo to isté- ak nie horšie. Čas je však najlepší lekár a po pol roku sme si na seba vážne zvykli. Pre niektorých som však tichým chlapčekom so záľubou školských knižiek zostal možno do konca štvrtého ročníka. V druhom ročníku sme šli asi na 2,5 týždňa na výmenný pobyt do Francúzska. Viem, že život vo Francúzsku a na východe Slovenska sa veľmi porovnávať nemôže, ale ten spôsob života ma aj tak zaujal: Každý večer sme si chodili niekam sadnúť do centra mesta. Môj život bol (a keď som doma, tak aj je) takýto: Sedím v jednej izbe, ktorá má zhruba 1 meter štvorcový, zavretý a pred PC s internetom. Občas, aby som mal aj nejaky kontakt, chodím ku TV a zoberiem aj knižku do ruky. Momentálne som doma iba s bratom a mamou, no toto je pre nich úplne normálne. Ich častý názor na „pubertu“, ktorá uháňa ulicami je „prečo „to“ nesedí doma?!“ Tak vrátim sa k tomu pobytu: Uvedomil som si, že môj život nie je taký, aký by mal byť a hľadal spôsoby, ako by som to mohol zmeniť. Vychádzalo mi z toho jediné: odsťahovať sa. Uvedomil som si, že kraj, v ktorom sa nachádzam ma neskutočne brzdí. O dva roky som mal ísť na výšku, tak som rozmýšľal, že pôjdem ďalekoooo Smile Najprv som rozmýšľal o Česku, no mňa bavia jazyky a kebyže mám niečo prekladať do češtiny, bola by to katastrofa Smile Tak som sa rozhodol pre Bratislavu, kde ma naštastie aj prijali Smile
Ale naspäť k strednej škole. Keď mal každý po osemnástke, resp. niekto po devätnástke, bol už len málokto, kto nemal priateľku. Ja o sebe môžem povedať, že som nemal ani priateľku, ani priateľa, ani pohlavnú skúsenosť a dokonca ani pusu- a to mám už 20. Problémom však bolo to, že som sa o seba nestaral. Stále som sedel doma, okolo maturity som jedol aj somariny, takže som aj priberal, ale trpel som aj fimózou (to vyriešila mastička), teraz mám len krátku uzdičku (Na slovensku sme mali taký zákon, že keď som sa chcel dostať ku nejakému odborníkovi, tak sme musel mať odporúčací lístok od obvodného lekára. Moja lekárka sídli ale v našej súper úžasnej dedine z ktorej pochádzam a ak to pojde takto ďalej, budem si ju môcť zmeniť až v 25-ke. Ak by som chcel od nej niečo takéto, tak ako ju poznám, najprv by to povedala mame, mama ďalšiemu, ďalší ďalším...) Už sa to však zrušilo, tak plánujem podstúpiť fenuroplastiku (neviem či to píšem dobre Smile). Keďže sa o seba dosť bojím, skúsim ísť na sukromnu kliniku a dam si to spraviť za 200€, ak si zarobím. Z okolia viem, že šetriť na vlastnom zdraví sa nevypláca. No boím sa, o to, že čo keď tam bude aj voľačo horšie a ja sa nedoplatím :/

Ale budem pokračovať: V tom čase som si vytvoril aj prvý nick na pokeci. Dovtedy som nemal žiaden. Pokec je stranka, navonok vyzerajuca ako facebook, ale skor ide o chat. Dovtedy bola veľmi populárna. Čo sa týka chatu, sú tam jednotlivé chatovacie miestnosti, medzi nimi aj pánsky klub, co je chatovacia miestnost pre neheterosexualov mužskeho rodu Very Happy. Niekedy ma to bavilo viac, presedel som pri tom večeri, no potom som si uvedomil, že to ani nemá zmysel. Písal som si pravidelne s dvoma – troma. Keď som odišiel do BA, stretol som sa s jednym. Dosť ma prekvapil jeho prízvuk, zženstelosť, ale aj pohrdanie zženstelosti a takeho prízvuku u ostatných (Su takí gayovia vvšetci alebo väčšina)? Hovoril síce že som divný, pretože nepijem alkohol, na diskoteky an na ine somariny, ale možno som mu bol kusok sympaticky, ked sme sa stretli asi 4 krát. Bol to len jediny gay, s ktorym som sa stretol. Už ale po prvom stretnutí som si bol istý, že takyto byť nechcem. Nechcem ani takto dopadnúť. Hoci som na tom aj tak dosť zle.

A čo sa týka ostatku: Ano ako som tisíckrát spomínal: prijali ma na univerzitu do BA, dostaval od mamy nemale vreckove, cestoval domov každy tyždeň, potom ma to omrzelo, lebo 1 cesta trvá 5,5 hodín. Za vreckové som si ale objednaj osobného trénera- začal chodiť do fitka- neskôr som chodil aj sám. Ten tréner mi bol v ťažkých začiatkoch dosť veľkou oporou, aj keď som si bol istý, že on moj kamarat nebude Smile Možno poznáte skupinu svalnatých holohlavých mužov obmedzenou slovnou zásobou. On patril k nim. Tréning čo tréning ale bolo na ňom viac a viac vidieť, že je trošku nezdravšie sebavedomý. Skúšal som sa naučiť aj plávať, ale kvôli času, čo som tam mal mi to nejako nevyšlo, takže skúsim na rok.

Prvy deň v Bratislave som podľa mňa zvládol na jednotku, prve stretnutia boli milé, rozumel som si aj so spolužiakmi, aj so spolužiačkami, hoci spolužiačok je ďaleko viac, nodruhy semester bol z pohľadu vzťahov o dosť horší. Ja som sa akoby začal uťahovať, po čase som zistil, že si vlastne ani nemám s nimi čo povedať. Keďže sme v škole boli od rána do večera, do fitka som začal chodiť cez „diery“ v rozvrhu- oni to možno chápali tak že sa ich stránim. A Ďalšia vec čo ma trápi: Mali sme jedného zakomplexovaného učiteľa s gayovským prízvukom, z ktoreho sa doť smiali. Síce som ho nemal dosť v obľube, ale toto sa ma trochu dotklo- a to bol možno moment, kedy si o mne začali myslieť, aky vlastne som (resp. prečo píšem na vašu stránku). Verejne som sa však nikdy nepriznal a ani to neplánujem.

Prečo som to všetko ale začal riešiť? Zistil som, že nielen v Bratislave, ale nikde nemam nikoho. Na východ chodím len ku rodine, no myslím, že veľa ľudí si so svojou rodinou rozumie lepšie. Jeden z najväčších dovodov, prečo chodím domov je vreckove. No ak zostanem v BA na víkend, nemám sa s kým baviť. A to ani na facebooku, kde počet mojich priateľov je pod hodnotou 100. Teraz som na prazdninach na vychode, ale dosť pociťujem ako ma to brzdí. :/ Má takéto problémy väčšina gayov, alebo som opäť extra prípad? :/

Vopred ďakujem tým, ktorí budú ochotní si to celé aspoň prečítať, hoci je to možno dlhšie, jak rozsah tereziánskeho urbára. Ešte viac tým, ktorí sa rozhodnú prispieť komentom a ešte viac tým, ktorí možno napíšu nejaké rady.
 
Zobrazit informace o autorovi Odeslat soukromou zprávu
      Na začátek stránky  
Zaslat odpověď

 
Nemůžete odesílat nové téma do tohoto fóra.
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru.
Nemůžete upravovat své příspěvky v tomto fóru.
Nemůžete mazat své příspěvky v tomto fóru.
Nemůžete hlasovat v tomto fóru.


      Na začátek stránky  

Strana 1 z 1
Přejdi na:  

width=30/ Poslední příspěvky width=30/
         

 
   
Postaveno na phpBB, překlad Azu
Provozuje bodyia.cz
 
         
TOPlist